Strach

Mysteriózny triler. Nadprirodzené prvky. Hrôzostrašný príbeh. Treskúca liptovská zima. Hriechy minulosti. Toto všetko a ešte oveľa viac je podľa mňa Karikov Strach.

Strach som čítala ako v poradí piatu knihu Jozefa Kariku. „Príjemná“ zmena po prečítaní Cigaretky na dva ťahy od Domika Dána. Dostala sa mi do rúk po prečítaní Mafiánskej trilógie. Ešte pred Strachom som čítala knihy Tma a Čierna hra. Bola som nadšená z majstrovského rozprávačského nadania autora. Ignorujúc zaradenie knihy medzi mysteriózne trilery s prvkami hororu som sa s nadšením pustila do čítania.

Dej hrôzostrašného príbehu s nadprirodzenými pasážami.

Odohráva sa na sídlisku Malé Tatry na okraji Ružomberka a na hore Čebrať, týčiacej sa nad mestom, tak ako sme u Jozefa Kariku zvyknutí. Tridsaťpäťročný Jožo Karský sa v zime roku 2012 po stroskotanom vzťahu a strate zamestnania vracia domov do prázdneho rodičovského bytu. Otec je v domove dôchodcov, matka je mŕtva.

V krutej ružomberskej zime, keď teplota klesá pod mínus tridsať stupňov celzia, sa začnú strácať deti. Rovnako ako Karského setra Alica v roku 1985.

Kdesi v zákutiach mysle mám všetko vytepané do najmenších detailov. Hlbinná pamäť je môj najväčší nepriateľ, zima v roku 1985 rozhodla o celom mojom živote. Nikdy som sa z nej nevymotal – zamrzol som v nej, neprišla žiadna jar. Obrazy, vône, pocity… všetko je vo mne, prežíva to tam desaťročia, hnusný psychický nádor nejde vyrezať.

Pátrajú hlavne preto, že dvadsaťsedem rokov cítia tiaž minulosti. Boli svedkami toho ako Alica kedysi zmizla a nepomohli jej. Príbeh je plný hmatateľného strachu, mrazivých prízrakov, nehmotných strašidiel a temna. Ale aj nechutnej brutality, vytrhnutých detských nechtíkov, prstíkov a zúbkov.

Ľadová planina, hukot kovových valcov… Desiatky drobných postáv v zelenej hmle. Každej čosi chýbalo – oči, nos, pery alebo uši… Papierové deti, čosi ich obstriháva, vystrihuje zo života a unáša na druhú stranu, do cudzieho snového sveta. Nedávalo to zmysel, premýšľanie bolo diaľnicou do šialenstva. Čím jasnejšie som uvažoval, tým rýchlejšie som sa rútil k pomätenosti.

Dej plný mrazivého desu a plazivého strachu.

Na chvíľu sa vráti do reality, keď Karský v Liptovskom múzeu pátra po mimoriadnych udalostiach v histórii Ružomberka.

Za zvláštnych okolností tu miznú deti. Stalo sa to v zime roku 2012, 1985 a 1963, možno aj predtým. Súvisia tieto prípady? Azda naozaj existuje akýsi cyklus? Nedávalo mi to zmysel, podobné konštrukcie sa mi zdali smiešne. Lenže aj tak… 2012, 1985, 1963… Olizol som si doráňaný palec, myšlienky prehodili výhybky, rozbehli sa po inej koľaji. Detská postava za kríkmi, akoby bez očí. Čo z toho vyplýva?

Knihu som prečítala na trikrát. Za tri večery, lepšie povedané noci.

Pri čítaní ma poháňala viac zvedavosť ako strach. Celková atmosféra príbehu naznačovala, že žiaden „happy end“ sa konať nebude. Koniec príbehu na mňa pôsobil trochu rozpačito a nie som si istá, či som ho správne pochopila.

Nie som milovníkom hororov. Toto je asi prvý horor, čo som prečítala. Ale myslím, že Strach naplnil prvky mysteriózneho trileru a hororu do bodky. Oceňujem schopnosť autora majstrovsky vyrozprávať hororový príbeh v „nehororovom“ prostredí obyčajného sídliska a malebnej liptovskej prírody.

Nemôžem povedať, že by kniha bola pre mňa sklamaním. Oveľa viac sa mi páčila Karikova Mafiánska trilógia. Realistické príbehy z prostredia mafie na mňa pôsobia oveľa desivejšie ako mystická fikcia. Napriek tomu si myslím, že priaznivci hororov nebudú sklamaní.

Jozef Karika o Strachu:

Autor svoj zámer určite naplnil.

Prisahám, že po prečítaní Strachu sa už nikdy nebudem dívať na Ružomberok iba ako na mesto s dôležitou križovatkou spájajúcou všetky svetové strany.

Zdroj foto: pixabay.com