Ohnivé znamenie

Ohnivé znamenie bolo moje prvé a náhodné stretnutie s detektívnou sériou slovenského autora Juraja Červenáka so Steinom, Barbaričom a Jarošom. Je to tradičná detektívka s dobrým príbehom, ktorý je perfektne umiestnený do historického prostredia.

Už sa teším na to, že si prečítam ostané diely tejto série – Mŕtvy na pekelnom vrchu, Krv prvorodených, Diabol v zrkadle, Vlk a dýka. Ohnivé znamenie zaraďujem do kategórií detektívka a Slovenská a česká detektívka, hoci miestami pôsobil na mňa aj ako horor.

V Ohnivom znamení sa ocitáme v Prešporku v roku 1598

Kráľovské Uhorsko stále čelí tlaku Turkov a po tragickej prehre pri Moháči sa Prešporok stal jeho hlavným mestom. Mesto mení svoju tvár. Zo strachu pred Turkami buduje mestské hradby a opevnenia hradu, odstraňuje následky ničivého zemetrasenia, ktoré postihlo Prešporok v roku 1590.

Vyšetrovatelia v dobovej detektívke

Matej Barbarič, notár kráľovského banského mesta, Joachim Stein, rytier zo Striebornej skaly a kaprál Bohdan Jaroš z vojska jeho veličenstva konajú v mene arcivojvodu Mateja Habsburského, cisárovho brata a následníka trónu. Arcivojvodovi slúžia vo veci vyšetrovania závažných zločinov a nepriateľov ríše na základe jeho písomného poverenia.

Náhodná stopa zločinu

Príbeh Ohnivého znamenia začína, keď sa notár Barbarič vracia dostavníkom z Viedne do Štiavnice. Cez cestu mu prebehne pes, ktorý nesie v papuli ľudskú ruku. Vážne podozrenie, že nablízku došlo k vražde, treba vyšetriť. Dunajské lesy neďaleko Altenburgu, v ktorých chce Barbarič pátrať, sú nebezpečné. Majú veľmi zlú povesť. Okrem zbojníkov v nich striehnu vodníci, víly, bludičky, hadie ženy a duše utopených. Notár si privoláva pomoc.

Barbarič sa dokázal sústrediť len na jedinú myšlienku: dal by rok života za to, aby tu s ním teraz boli Stein a Jaroš. Sebavedomie, s ktorým sa vrhol do pátrania v podunajských lesoch, pramenilo z úspechov pri predchádzajúcich prípadoch. Lenže ani v Štiavnici, ani v Prahe by si neporadil bez svojich spoločníkov, ošomraného úzkoprsého kapitána a tajnostkárskeho málovravného kaprála.

Nález ľudských ostatkov a následné pátranie privedie trojicu „detektívov“ do Prešporka. Napriek tomu, že chýry o ich úspešnom pátraní v Štiavnici a Prahe kolujú už aj v Prešporku, nie sú v ňom vítaní.

Mesto im ukazuje svoju temnú tvár

Okrem strachu z tureckých nájazdov a napätia medzi katolíkmi a protestantmi je tu cítiť aj večné nepriateľstvo medzi hradnou šľachtou a prešporskými mešťanmi. V uliciach Prešporka vládne tlačenica. Počet ľudí za hradbami mesta sa znásobil. Mesto chystá voľbu nového richtára. Do mesta sa schádzajú kupci na výročný Svätokrížsky jarmok.

Na brehu Dunaja je tábor plný vojska a muži z neho sa vydávajú večer čo večer za lacnou pálenkou a ľahkými ženami. Prešporok je jediné mesto v Uhorsku, kde dom potešenia zvaný Weissenburg – Biely hrad vlastní radnica.

Barbarič, Stein a Jaroš pátrájú a nachádzajú mŕtve telá ociachované ohnivým znamením. Spriadajú všakovaké možné aj nemožné vražedné teórie. Desivá atmosféra v meste vrcholí…

Zdroj foto: www.flickr.com

Juraj červenák napísal košatý dobový detektívny príbeh. Na môj vkus trochu pridlhý, ale o to viac prepracovaný.

Nikdy by mi nepadlo, že indíciou k jeho rozuzleniu bude ľudská ruka v psej papuli zo začiatku príbehu.

Opisy Bratislavy na prahu novoveku a jazykové prostriedky

sú  také pôsobivé, že som chvíľami zabudla na dej detektívneho príbehu. Atmosféra Prešporku ma pohltila.

Napriek kamennej dlažbe pod kopytami koní vlhko mľaskalo – mazľavú zmes tvorilo blato, zvierací trus i ľudské splašky. Hoci radnica prísne zakázala vylievať nočníky z okien a pridelila katovi paholka zvaného kotthenkönig – kráľ hovien – na pravidelný zvoz pouličného hnoja a čistenie latrín, Prešporok aj tak smrdel ako chliev. V južných štvrtiach dupľom – mesto sa zvažovalo k Dunaju, preto tým smerom dažde zmývali všetok odpad a hnoj. V hradbách museli prebúrať otvory, ktorými kal vytekal do priekopy pred Rybárskou bránou.

Prisahám, že ten smrad som takmer cítila.  Tu by asi nepomohla ani Barbaričova navoňaná vreckovka. A ešte jeden citát, ktorý perfektne vystihuje dobu.

„Akiste vám nemusím vysvetľovať,“ pokračoval Doroboš, „v akých vlčích časoch žijeme. Pozdĺž Dunaja zúri vojna so Saracénmi. Pohania riešia zásobovanie tak, že vysielajú oddiely martalovcov a akindžiov na kresťanské územie. Ani Prešporská župa nie je ich nájazdov ušetrená. Ustavične dochádza k útokom na naše statky a dediny. Vraždenie, vypaľovanie, odvláčanie poddaných do otroctva. A to sú len Turci. Po kraji sa potĺkajú kadejakí hrdlorezi, zbojníci, marodéri a žoldnieri – nemeckí, talianski, španielski, českí… Neraz pôsobia horšie škody ako tureckí nájazdníci – kradnú, vraždia, znásilňujú.“

Príbeh v Ohnivom znamení je ako doba, v ktorej sa odohráva. Krutý, neľútostný a krvavý, ale SKVELÝ. Nič pre slabé povahy. Potvrdzuje staré známe. – Ryba smrdí od hlavy!