Můj příběh

Čo napísať o knihe, ktorá zbiera „päťhviezdičkové“  hodnotenia v internetových kníhkupectvách po celom svete? Sú to spomienky ženy, ktorá celý život išla svojou vlastnou cestou. Vystavená na milosť a nemilosť rodovým a rasovým stereotypom sa vytrvalo približovala k svojmu lepšiemu ja.

Životný príbeh Michelle Obamovej ma nadchol rovnako, ako mnoho iných čitateľov. Ja som ho čítala v českej verzii pod návom Můj příběh. Preto aj citácie uvádzam v českom jazyku.

Svet si pamätá Michelle ako jedinú afroamerickú prvú dámu, ktorá kedy do Bieleho domu vkročila. O toto prvenstvo ju už nikto nikdy neoberie. Autorka sama seba vidí ako obyčajného človeka, ktorý sa ocitol na neobyčajnej ceste. O svoj príbeh sa chcela podeliť s úmyslom ukázať cestu iným ľuďom, zbaviť ľudí predsudkov a stereotypov, ktoré ich zbytočne rozdeľujú.

Príbeh Michelle Obamovej sa končí vo chvíli, keď nasadla do auta s Melaniou Trumpovou, aby ju sprevádzala  na inaugurácii jej manžela. Až vtedy začína Michelle spracovávať to, čo sa za posledné roky v jej živote udialo. A možno práve vtedy, na začiatku novej životnej etapy, sa zrodil nápad zverejniť svoj životný príbeh.

Z čierneho geta do Bieleho domu

Michelle prežila detstvo v South Side, chudobnej chicagskej štvrti, zahrnutá láskou rodičov a staršieho brata Craiga. Už ako malá bola cieľavedomá. Aj keď, ako sama uvádza, nevedela kde sa ten jej cieľ vlastne nachádza.

Vždy hľadela dopredu, videla za hranice černošskej štvrte, v ktorej vyrastala. V živote sa jej darilo prekonávať všetky prekážky a prijala každú výzvu. Akonáhle si niečo dokázala, ponáhľala sa dokázať si niečo iné, aby si zodpovedala otázku, či je dosť dobrá.

Dopracovala sa k dvom diplomom z prestížnych amerických univerzít – Princetonu a Harvardu. Vo svojom živote bola pracujúcou študentkou, právničkou, riaditeľkou neziskovej nadácie, zástupkyňou riaditeľa veľkej nemocnice a prvou dámou Spojených štátov amerických. V mnohých situáciách a pozíciách pocítila na vlastnej koži, aké je byť jedinou ženou a jedinou Afroameričankou.

Afroamerická prvá dáma

Jen co jsem váhavě vstoupila do veřejného života, začali mě vyzdvihovat coby „nejmocnější ženu světa“ a zatracovat jakožto „vzteklou černošku“. Měla jsem chuť zeptat se těch, co mi nemohli přijít na jméno, jestli jim vadí víc, že jsem vzteklá, že jsem černá, anebo že jsem žena. S úsměvem jsem pózovala na fotkách s lidmi, kteří sice mému muži v televizi hnusně nadávali, ale stejně chtěli mít zarámovaný suvenýr na krbovou římsu. Slyšela jsem o temných zákoutích internetu, kde se zpochybňovalo všechno, co se mě týkalo – včetně toho, jestli jsem žena, nebo muž. Úřadující americký kongresman si dělal legraci z mého zadku. Někdy to bolelo. Někdy jsem zuřila. Ale většinou jsem se snažila takovým věcem zasmát.

Michelle veľmi skoro odhadla aké možnosti vplyvu rola prvej dámy ukrýva a naplno ich využila. Z boja proti detskej obezite v USA si urobila svoju misiu. Prispela k lepšiemu postaveniu amerických veteránov a ich rodín v spoločnosti. Bojovala za práva žien. Vytvárala atmosféru priateľstva a otvorenosti.

Zdroj foto: www.flickr.com

Popri tom všetkom vždy zostala verná sama sebe a svojej milujúcej rodine, ktorá je zmyslom jej života.

V knihe sa Michelle predstavila ako skvelá rozprávačka

S vtipom a nadhľadom podrobne opisuje zážitky z osobného aj verejného života.  Jej výpoveď pôsobí  úprimne, hodnoverne  a neumelo. Nemá problém verejne vysloviť kritické slová na adresu súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa.

Životopis  má takmer päťsto strán. Je rozdelený do troch rozsiahlych kapitol, na záver doplnený obrazovou prílohou, ktorá obsahuje fotky s komentárom autorky. Pôsobí inšpiratívne. Myslím, že môže výborne poslúžiť aj ako motivačná literatúra.

Aj tento projekt sa Michelle Obamovej vydaril.

Ešte jedna citácia z epilógu.

Jednou provždy tu zodpovím otázku, kterou mi lidé často kladou: rozhodně nemám v úmyslu se ucházet o prezidentský úřad. Nikdy. Politice jsem nikdy nefandila a moje zkušenosti za posledních deset let na tom moc nezměnily. Dál mě odpuzuje a je mi protivná tím kmenovým dělením na červené a modré, tou myšlenkou, že je potřeba si vybrat jednu stranu a té se pak zuby nehty držet, tou neschopností naslouchat, uzavírat kompromisy a někdy se prostě jenom chovat slušně. Věřím, že politika v té nejlepší formě může být prostředkem pozitivní změny, ale není to hřiště pro mě.

Nikdy nehovor nikdy.